Utopia (11): Way to Caren

The evening passed by very quickly - surprisingly quickly considering my anxiety. But when I asked Caren to tell me something about Arto programming language we dug into topic we both liked. We also danced a lot. Suddenly there were only me, Caren, Paul, Martin and one little woman from Martin's team working as graphics artist named Zina Becker (well - that is combination). I danced much more than during any other fun evening in last few years and I was pretty satisfied - and tired already. :-) I was just hanging on because I didn't want to be the first one out. However... Martin stopped and said:
- "Ok, I've enough..."
And because we all shared the same feeling we all stopped with similar message and returned to our table.

- "So... one last beer?" asked Paul.
- "I'm pro," said I. Now I realized that Paul drove us here. "BTW: How are you driving home?"
- "Ah... no problem with that. I'm taking cab now and tomorrow I'll come along with Denis. I'll pick up the car during the lunch I guess."
- "Aha..."
- "Actually I planned to take you home."
- "I'll handle that," Caren entered the discussion.
- "A..." Paul's head went up during the moment of surprise. "Ok! :-)"
- "I hope you didn't want to leave him alone now," Caren smiled.
- "Yeah, that's right."
Zina was obviously uninformed:
- "Why can't be Gavin alone?"
- "Well..." Paul shrugged, "Gav?"
- "Well... :-) I completely forgot everything from my past prior this morning. To put it this way..."
- "Uff!" Zina didn't look exactly believing.
There was a silence for a few seconds and then Caren said to me casually:
- "I was wondering if you know what you'll be doing tomorrow?"
- "Eh," I smirked and after some tense second I answered. "No! :-)"
- "You want to say that you don't remember anything? No work, nothing?" asked Zina.
- "Exactly," I replied. "However - I have some Arto crash course accomplished. :-)"
- "Well... it really doesn't sound funny."
- "It isn't," I admitted. "On the other hand I'm rather enjoying it now. It's interesting to get know all the people... maybe again."
- "But... you're in a real trouble. You have to get know the others, you have to get know even yourself and of course also your work, your previous knowledge."
- "Yes, I realized that already."
- "But maybe you'll remember something," Zina tried to cheer me up.
- "Maybe..." although I was pretty much convinced that that won't happen.

Later in the cab... I'm sitting next to Caren on the back seat while Paul, who has similar route like us, is on the front one.
- "So I guess you'll make it to the work tomorrow," Paul is saying.
- "Well, I plan to," I have to smile. "At least I have some guidance."
- "We might be a bit late, but nothing extreme," Caren is in a good mood too - obviously.
- "If you are late I'll be thinking it's because of the drinking."
- "Yeah, my head suddenly starts to ache," Caren holds her head.
- "I'm a bit curious what you two plan tonight."
- "Paul, I have no particular plans... so far... I really don't know," Caren is dimpling.
- "OK," Paul's curiosity isn't satisfied, but there's nothing he can do about it.
- "Is there anything I should be worried about?" I'm asking.
- "No," Paul is tittering. "I really don't think so. :-)"
- "BTW: There are no problems with relations at work?"
- "Well," Paul sighed, "there can be problem, but generally - there is none. There are pairs in our teams. And it's also hard to prevent that something emerges between two people anyway. While you're doing your job I have no problem. There is also no legal framework that would cover such a trivial things. It's clearly everyone's personal matter and it's his responsibility to handle his work appropriately."
- "Right..."
- "Are there some problems in your world with such a thing?" Caren asked.
- "Well... some companies don't like to see couples within teams for whatever reason - but generally I guess it's bearable. And it's not legally forbidden either. Only in organizations like army and such..."
- "Yes, it's the same here, but there are reasons for that."
- "Maybe there is the difference that we take the couples with clemency," Caren chuckled.

Caren lives in a flat house - just like me. I was completely lost in the city when we get off the cab although I didn't care. Caren linked her arm with mine and guided me to the entrance.
- "Now I realized," started I, "wouldn't it be less risky for you to come to me?"
- "Well," Caren smiled, "yes and no, I guess. Now I risk that you know where I live - nothing more. You're easily traceable in this world so I'm not afraid of what you can do to me. And so far I feel very well in your company. On the other hand - if I judge you right - you're normal person and in that case I have more power and better control in my flat, you know. ;-)"
- "Better control?" I hardly can resist to laugh. "Of what? :-)"
- "It depends. I still don't know what I want. Yeah, I guess I'm still flirting with you - as you do with me - and I really don't know what I want."
- "Ok, fair enough. I'm rather... slower when I'm uncertain. So just keep me that way and you're in control."
- "I don't want to keep you uncertain just because of this. If I know something I'll tell you, ok?"
- "Ok."

And so we're standing in front of her door and she's opening (yeah, again, fingerprint) and I try to relax and not to spoon anything to myself and just let the things flow.
"Welcome into my kingdom, Gavin. Feel yourself comfortable - like you always did."

Cesta (3): Set Me Free

Dlhšie som sa už nevenoval Ceste, a tak je načase, aby som oprášil jej tretiu časť. Je celkom sranda čítať ju po ... dnes už takmer dvanástich rokoch. Stále sa s ňou môžem vo veľa veciach stotožniť. A je aj celkom sranda porovnávať rozhovory z daného veku s dnešnými. Hoci som oveľa smelší ako vtedy, paradoxne už neoslovujem kočky v autobusoch. Ako keby to bolo okolo (blížiacej sa) tridsiatky tak trochu nemiestne. Netuším. Alebo už možno nehľadám. :-) Každopádne, tu je tretia časť Cesty - dnes je kúštik dlhšia a pesnička k nej trvá 6:55. Za tú dobu to ale určite stíhate. :-)

Chris Rea: Set Me Free

29/7

Barbora bolo jedno z najkrajších dievčat, aké som kedy videl. Nemusela sa páčiť každému - mnohí mi vravia, že mám trochu čudný vkus, ale ona mala v sebe toľko ženskosti, s ktorou vedela fantasticky prirodzene narábať, že po prvých chvíľach našej známosti som ju obdivoval.
Nedávno ma napadlo, že by som sa mohol pokúsiť "zbaliť" ju, aj keď by to nemalo dlhodobú perspektívu, lebo s koncom prázdnin sa asi naveky rozlúčime a vzťah sa na diaľku len formou dopisov udržiavať nedá.
Zaujímalo by ma, čo si v tomto smere myslí ona o mne; bohužiaľ, neviem čítať druhému myšlienky. Ani by som to vedieť nechcel, verím tomu, že každý má rád svoje súkromie a nie je spokojný s človekom lezúcim mu doň. Svedomie mi káže neliezť tam, kde si to ktosi nepraje (zrejme má na to dôvod), aj keby tu taká možnosť hneď bola.
Ako som sa s ňou vlastne stretol? Bolo to tretí deň mojej cesty. Z mesta, kde bývam, som sa dostal do okolia mesta, ktoré som dôverne poznal. Je tomu asi rok, čo sme sa odtiaľ odsťahovali. Nastupoval som do autobusu, aby som sa teda dostal na sídlisko, kde som býval, aspoň pozriem nejakých starých kamarátov (prípadne kamarátky).
V autobuse bolo pomerne málo ľudí, a tak bol aj výber voľných miest. Žiadne dvojmiesto ale nebolo voľné, zostávalo mi už len vybrať si, ku komu si sadnem. Zrak mi padol na pekné dievča (vyjadriť sa cudzou rečou: "dívka zasmušilé tváře" - taký krásny výraz moja rodná reč isto nemá) a bolo rozhodnuté.
"Je tu voľné?" spýtal som sa.
Letmo si ma premerala (dokonca sa aj usmiala) a prikývla: "Samozrejme."
Symbolicky sa zavrtela spôsobom, akým sa uvoľňuje troška miesta na lavičke, aj keď už pomaly nebolo čo uvolňovať. Prisadol som si k nej a premýšľal, čo teraz. Potom ma napadlo spomenúť si, čo robia moji kámoši v takejto situácii. Niekoľkých som hneď preskočil - majú len veľké a oplzlé reči a činy žiadne (napríklad srandista, ktorý povie, že sa s ňou v autobuse vyspal - to jest "zalomil to", isto ešte celý ochrápaný z včerajšieho pozerania televízie). Nechal som sa inšpirovať jedným svojím fakt dobrým kamarátom, ten si takto prisadol k jednej vyhliadnutej dievčine a od tej doby sú to veľký kámoši (ak nie viac). Po svojich prvých dojmoch mi povedal: "Musíš do nej stále hustiť, čo sa tam vojde." Jemu to vyšlo, navyše ja nemám čo stratiť.
Bol som vyzbrojený odpozorovanými vedomosťami (ešteže na školu dochádzam asi dvadsať kilometrov - cesta autobusom je dlhá, a tak som toho vedel teoreticky dosť).
"Smiem sa ťa spýtať, ako sa voláš?" obrátil som sa na ňu čo najprirodzenejšie. Prinajhoršom to bude drobný trapas, na ktorý si ona za hodinu ani nespomenie - a ja to s týmto vedomím nejak prežijem, pomyslel som si. Aj keď som vedel, že by som sa tým chvíľu zožieral.
"Smieš," usmiala sa nenútene, ale nebol som si istý, či ju náhodou neotravujem. Táto istota asi nikomu v takejto situácii doprianá nebude.
Hlavne do oslovenia za žiadnu cenu nedávať slovíčko prepáč, znie to trápne, zaprisahal som sa, mal som tendenciu robiť to. Po zlomku sekundy mi došlo, že odpoveď je celá. Ako duchaplné, mala aspoň zmysel pre hravosť, má to aj v očiach. Odvrátila sa síce na pol tváre, ale isto vyčkáva, či sa spýtam. Zdalo sa mi, že naberám na istote, nevyvíja sa to až tak zle.
"Ako sa voláš?" spýtal som sa. Ak mi odpovie, isto nebudem vedieť, čo ďalej.
"Barbora," odvetila a opäť sa tak odzbrojujúco usmiala. Aha, Barbora... a ďalej? To je asi nepodstatné. Preboha, toľká nádhera vedľa mňa - čo s tým budem robiť? Zapojil som všetky mozgové závity do premýšľania, na akú tému nadviazať rozhovor. Možno sa oplatí vyjadriť jej svoj obdiv, ktorý isto nie je bezdôvodný.
"Vieš, zaujímalo by ma," začal som pomaly, "či sa ti stáva častejšie, že ťa ktosi osloví v autobuse. Myslím... so zámerom spoznať ťa."
"Nechodím moc často autobusom," namietla. Ksakru, už zase nejasná odpoveď, trochu ma to štvalo. Ale že som bol pri tretej otázke, ešte to stále nebolo také zlé. Keby sa ma chcela zbaviť, urobí to už dávno (dúfam).
"Tak dobre," pokýval som hlavou a začal sa nevedomky šibalsky usmievať, keď nič iné, aspoň sa pobavíme, "tá istá otázka, len bez toho autobusu."
"Zavše sa to stáva," prikývla. Už som mal na jazyku otázku: Smiem sa spýtať, kde vystupuješ? No po predchádzajúcej skúsenosti som to preštylizoval.
"Mimochodom, kde vystupuješ?" uprel som na ňu nekompromisný pohľad, už som sa cítil celkom isto. Minimálne tá jazda utečie rýchlo.
"Asi v ***," odvetila po dlhom zvažovaní, ktoré sprevádzala kývaním hlavy. Udanie mesta ma potešilo. Aspoň máme spoločný cieľ a ten je ešte dobrú pol hodinu cesty. Spýtať sa jej znovu na čosi by mi už pripadalo ako výsluch, ale iná možnosť tu nebola - uťať to teraz by bola neodpustiteľná hlúposť.
"Robíš nejakú školu?" to bola vec, ktorá ma fakt zaujímala. Pozrela na mňa skúmavým pohľadom (za poslednú minútu aspoň tretí raz), z ktorého som nebol schopný zistiť, čo znamená. Ani odmietavosť, ani súhlas, ani nadšenie, ani ľahostajnosť. Nečitateľný pohľad. Na tvári mi skamenel spýtavý úsmev, ako reakcia na to, čo produkovala ona na mňa. Čomu sa hneď zasmiala.
"Gymnázium," a ďalej sa mi pozerala do očí, "to nie je dosť dobrá vizitka, čo?"
"Prečo?" odvetil som tolerantne a aj to tak myslel, "na môj vkus len trochu všeobecné."
Po chvíli ticha som zaútočil znovu: "Do koľkej triedy chodíš?" A v tichu dodával: Už sa len, dievča, konečne rozkecaj! Neviem, čím by sa dalo pokračovať. Privrela trochu viečka, ani keby čosi zvažovala.
"Mám šestnásť rokov," odpovedala napokon. Zdalo sa mi, že odhalila skutočnú podstatu otázky. Možno to ale povedala len tak, pretože boli prázdniny, a tak sa do školy nechodilo. Mohla teda ísť do druhého, ale rovnako dobre aj do tretieho ročníku.
Spýtal som sa jej znovu na podobnú otázku, lebo ma predsa len ten ročník trochu zaujímal.
"Teraz pôjdem do tretej," odvetila. A už po neviemkoľký raz sa mi pozrela do očí. Po chvíľkovom "súboji" sklopila zrak. Nerobila to často.
"Mimochodom, tá prvá otázka bola vystihnutá, skutočne ma zaujímal vek," poznamenal som.
"Ty si zvláštny," usmiala sa. Rýchlo jej však úsmev vylietol z tváre a zatvárila sa veľmi vážne, ako keby nad čímsi premýšľala. Ten výraz som ani potom u nej nikdy nemal rád. Viem ale, že aj ja, keď premýšľam, vyzerám trochu smutne. Alebo aspoň bezvýrazne. A to je často ešte horšie pre dojem toho druhého. Veľmi to mätie.
"Len mi toľko nelichoť," situácia sa mi dostala pod kontrolu, aspoň ako tak som ju upútal, čo mi zatiaľ stačilo. Maličkú chvíľu nik neprehovoril. Napadlo ma, že v tichu sa nasadzujú chrobáky do hlavy lepšie. Nech prehovorí prvá pre zmenu ona. Ak ale mala veľkú hrdosť, moc sa toho isto nedozviem.
"Aký je cieľ tvojej cesty?" spýtala sa však napokon. Ak jej odvetím sucho, nebude s ňou zase dlho reč, napokon aj pravda môže zaujať. Usmial som sa ako vždy, keď zvažujem odpoveď.
"Dlhodobo žiadny, z autobusu ale asi... teda isto vystúpim tam, kde ty," možno ju ani nebude zaujímať, čo znamená dlhodobo žiadny, ale vysvetlím jej to. "Vieš, na prázdniny som vypadol z domu a vlečiem sa na staré kolená len tak po horách."
"To ťa vaši pustili?" zisťovala po chvíli. Keby si ty len vedela, koľko som ich ukecával - sám som neveril, že sa sem dostanem. No pousmial som sa, ako keby som s našimi nemal väčšie problémy, ale podľa pravdy skromne odvetil: "Išlo to, síce ťažko, ale predsa."
"Vieš," pokývala hlavou, "ja som na tom podobne."
"Ako podobne?" potriasol som nechápavo hlavou, myslel som si, že som jediný šaľo toho schopný. Aspoň v mojom veku.
"Som na ceste bez cieľa, ako ty hovoríš," skúmavo sa na mňa zahľadela, "neveríš, čo?" Na tvári jej začal ihrať šibalský výraz. Presne ten, aký som mal len pred chvíľou ja.
"Sama?" nechápal som. Nemal som nič proti tomu, ale u dievčiny sa mi to predsa len ťažko verilo.
"Zatiaľ...," pokrčila s úsmevom ramená. V tej chvíli by som odprisahal, že má aj ona chuť to zmeniť. Tón hlasu... neviem prečo, ale veril som tomu. Nezdalo sa mi síce, že by sa nejaká kočka pridala k chalanovi, ale radšej som nad tým takto nepremýšľal. A aj keď som reflexívne krútil hlavou, vyslovil som zo srandy svoje náhle tiché želanie: "Dvaja sú viac ako jeden..."
Ani to nebola ponuka, ale vyšlo to...
Mal som v živote šťastie na všeličo, ale náhoda, aká ma vtedy stretla, bola asi najväčšia od chvíle, čo vnímam poriadne svet okolo. Stretnúť dievča s podobným úmyslom... to snáď boli nejaké vyššie sily. Lenže na tie ja moc neverím. (Respektíve... pripúšťam, že čosi také je, ale z bezpečnostných hľadísk nad tým nepremýšľam.)
Často ma napadá, že je to len dobrý sen; a stojí teda za to. Bežne u seba pozorujem, že pekné veci obvykle pokladám za sen, akokeby som si myslel, že práve mňa to nemohlo stretnúť. A pritom som založením vyslovene nezničiteľný optimista (preto sa to paradoxne občas so mnou nedá vydržať). Aké by to bolo fajn, keby sa snami stali skutočnosti zlé. To by som ale asi chcel veľa. Ja len dúfam, že sa nestane nič katastrofálneho na tejto ceste.
Jediná nevýhoda celého podujatia bol psychický pocit nátlaku všeobecného nepriateľa všetkého živého - času. Aj keď u nás to vyzeralo, že sa peniaze míňajú rovnomerne s časom, čiže prázdniny tak či tak vyťažíme asi presne a naplno.
Teraz do konca cesty ostáva tak dvadsať dní... podľa všetkých predpokladov. Budem potrebovať rezervu na cestu domov (samozrejme už osamote). Ešte nie sme ani zďaleka u konca, ale už teraz si dovolím tvrdiť, že nám to vyšlo super. Možno by som išiel aj o rok, ale ktohovie, čo sa dovtedy porobí. Toto ale rozhodne stálo aj za tie prachy, čo sme do toho investovali...
Pochodujúc bielim oparom hmly, v ktorom som Barboru idúcu predo mnou sotva videl, mi napadlo, prečo hrajú peniaze v dnešnom svete tak dôležitú úlohu. O dôležitosti týchto papierov sa môžme presvedčiť už len tým, že aj také svinstvo (slabším sa ospravedlňujem za výraz), akým je vojna, sa posudzuje z ich hľadiska. Čo je finančne výhodné, je takmer spravodlivé. Tak to bolo, tak to bude... Ale uvažovať o tom, čo by sa dalo spraviť uvoľnením sumy určenej na zbrojenie napríklad pre medicínu, je asi zbytočné.
Dnešné dopoludnie bolo mimoriadne chladné. Síce nie ako v zime, ale na júl sa to nepodobalo. Boli sme vo výške asi okolo tisíc metrov nad hladinou mora. Včera konečne ustal takmer dvojdňový dážď, ale mokro bolo všade a navyše naprosto dokonalé. Po troch hodinách tichého šlapania sme vyšli nad inverznú oblačnosť a naskytol sa nám pohľad na tyrkysovo modrú oblohu a teplé, žiarivé slnko. Ani sa nečudujem, že staré civilizácie ho mali ako božstvo. Prefukoval nás ostrý vietor, čo bolo znamenie, že sa oteplujú vrstvy atmosféry. Panoráma hôr utopených v mori hmly a oblakov sa nedala opísať.
Ak nič iné, tak toto je voľnosť...